Anatómia spolupráce

Edwin F. Taylor

Niels Bohr — Spolupráca o krok späť

Na dôstojnom mieste vo Wheelerovom dome visí obraz Nielsa Bohra. Nie je možné písať o Johnovi Wheelerovi bez toho, aby sme nespomenuli v akej úcte mal Nielsa Bohra a ako ho stvárnil Bohrov vplyv. Niektorí vravia, že tento vplyv prešiel až do výrazu tváre a manierov. Nikdy som Nielsa Bohra nestretol a predsa mám pocit, že som ho sledoval cez Johnovu váhavú, vážnu reč, jeho invariantnú slušnosť (invariantnú pri pozorovaní v každej vzťažnej sústave!) a jeho schopnosť sformulovať kritiku pomocou pozitívnych poznámok. Sú to také pôvabné a úskočné črty, že zisťujem, že sám som ich prevzal, prinajmenšom v karikatúre. Nakoľko sa podobali zvyky ich myslí, nemôžem povedať, ale Johnov obdiv k Bohrovi bol intenzívny a neskrývaný. Keď sa John ako mladý muž prihlásil na stáž v Kodani, urobil tak preto, že bol presvedčený, že Bohr mal schopnosť vidieť najďalej smerom kde sa fyzika musí uberať.

John mi povedal, že v Bohrovej kancelárii bola jedna stena plná úzkych šuflíkov. V každom šuflíku sídlil rukopis v nejakom štádiu rozpracovania. Pritom ako Bohrovi jeho rozjímanie, rozhovory a spolupráca s druhými ukázali predmet v inom svetle, vybral rukopis, ktorého sa to týkalo, trochu na ňom popracoval a vrátil ho späť do šuflíka. To všetko až dovtedy, pokým po mnohých prepracovaniach, ktoré mohli trvať mesiace a niekedy roky, nebol rukopis úplne dozretý a vhodný na zaslanie do časopisu — „Príliš veľkolepý, aby ho bolo možné prehliadnuť, a príliš dobrý na to, aby mu bolo možné konkurovať.“

John mi tiež rozprával o Bohrovej taktike vytvárania a kritizovania nových myšlienok. Striedavo, v rôzne dni týždňa — povedzme v pondelok, v stredu a v piatok — premýšľal nad záplavou nových myšlienok o ľubovoľnej téme, ktorá práve zamestnávala jeho pozornosť, obdivuhodne a fenomenálne, bez stopy obmedzovania alebo myšlienky na ich kritiku. Potom, počas zvyšných dní — v utorok, v štvrtok a v sobotu — boli tieto myšlienky predmetom jeho starostlivého vyšetrovania, pričom v nich neúnavne hľadal chyby. Takýmto spôsobom mohli bok po boku existovať jeho bujná kreativita a logická a experimentálna opatrnosť.

Schopnosť hodnotiť druhých stále slušne a pozitívne má praktický základ. Veľkí muži, podľa definície,  vytvárajú veľkolepé diela. Ktokoľvek, kto s nimi spolupracuje alebo sa zaujíma o ich poznámky sa bojí porovnať svoju a ich prácu. Ak vás zlikviduje výnimočný muž — hlavne na verejnosti — môže to byť zdrvujúci zážitok. John — a dá sa predpokladať že aj Bohr — mal výnimočný talent premeniť príležitosť na posúdenie na príležitosť na povzbudenie. Takáto stratégia („len pozitívne povzbudenia“) sa zdá byť rozumná aj z psychologických dôvodov, hoci je pre mňa v niektorých prípadoch diabolsky ťažké ju aplikovať.

Bohrova spoľahlivo pozitívna reakcia na prednášajúcich na seminároch v Kodani mala zábavný postranný efekt. Študenti si vytvorili istý prekladový slovník Bohrovych komentárov, aby tak mohli lepšie posúdiť skutočnú kvalitu príspevku. Ak Bohr povedal: „Veľmi, veľmi zaujímavé,“ znamenalo to „hrozné“; Hodnotenie „Veľmi významný príspevok“ znamenalo „nie je to zlé“, a tak ďalej. John vraví, že Bohr bol zdesený keď mu tento slovník ukázali. „Čo môžem teraz na konci príspevku vôbec povedať?!“ zvolal.

Niels Bohr zomrel v roku 1962, keď som bol spolu s Johnom v Princetone. Živo si pamätám Johnove debaty so študentmi na prednáške o jeho spolupráci s Bohrom, najprv v Kodani a potom neskôr, keď Bohr pricestoval loďou do New Yorku, tesne pred druhou svetovou vojnou. John vylíčil, ako ho Bohr v prístave zobral stranou a súkromne ho informoval o objave jadrového štiepenia Frischa a Meitnerovej. Nasledovali dni a noci intenzívnej spolupráce Bohra a Wheelera, ktoré vyústili do slávneho článku o nukleárnom štiepení, ktorý vyšiel vo Physical Review, v deň začatia vojny. Tento článok zohral dôležitú rolu pri vývine našich poznatkov o jadre a tiež o jadrových zbraniach — dôsledkoch, ktoré informujú naše dni a strašia naše noci. John začal triede čítať článok o Bohrovi, ktorý pripravil pre tlač, ale premohli ho emócie a po chvíli pokračoval v prednáške o fyzike. Vo vstupnej hale Palmerovho laboratória som rozoznal obraz Nielsa Bohra z Johnovej domácej pracovne, pod ktorým John rukou napísal: „Niels Bohr, 7 október 1885 - 18 november 1962.“

Takto sa mnohými spôsobmi: v písomnom prejave, v charakteristických gestách, v myslení, v slušnosti a otvorenosti mysle, odrážajú životy veľkých mužov priamo i nepriamo v našich vlastných.

Začiatok spolupráce

Moja žena Helen, ja a naše prvé dve deti, sme do Princetonu prišli na jeseň roku 1962. Bolo to v rámci môjho sabatického roku na Wesleyan University v Connecticute. V Palmerovom laboratóriu som sa o kanceláriu Erica Rogersa (bol vtedy preč) delil s Hendrikom Van Damom a Stanleyom Engelsbergom.

John Wheeler a ja sme sa v prázdnej kancelárii dali jedného dňa do reči. Keď počul, že dokončujem učebnicu mechaniky, okamžite prehlásil, že by sme mohli spolupracovať na látke jeho úvodného kurzu fyziky, ktorý mal odprednášať toho roku. Veľmi ma to prekvapilo, no pravdu povediac nie veľmi potešilo, lebo zrejme o mne nič nevedel (hoci teraz neviem). Pravda je taká, že o Johnovi som vedel (ak vôbec niečo) oveľa menej ako on o mne — určite nič profesionálne okrem toho, že má vo fyzike vysoké postavenie. Pamätám sa, že pred začiatkom našej spolupráce som sa o ňom nesnažil nič zistiť. Najoddanejšie vzťahy v živote začínajú najnedbalejšími spôsobmi. Pravdaže, ani John, ani ja sme nemali čo stratiť, ak by vzťah skončil iba prepisom súboru poznámok k prednáškam.

Môj chlad ohľadom našej spolupráce úplne vymizol, keď John začal prednášať svojim 34 prvákom o teórii relativity.  Ohromený silou jeho prezentácie, ktorej krása a jednoduchosť ma skoro priviedla k slzám, som sa celým srdcom vrhol do jej prepisu, z čoho sa čoskoro stala práca na plný úväzok. Potom, čo bola napísaná prvá verzia, dali sme ju študentom aby ju zhodnotili. Jednu kópiu som dal aj Johnovi. Na prednú stranu ceruzkou napísal: „Enormná práca s obrovskou hodnotou pre každého študenta.“ V Bohrovej reči to znamenalo „nie zlé.“

 Potom prišla Kríza. Vydáme tieto materiály ako knihu? Teraz už John nebol taký nedbalý. Niet pochýb o tom, že tak ako ja, cítil, že tým by sa zvýšili nároky na náš čas a tiež naše záväzky. Napriek tomu, že dovtedy publikoval množstvo odborných článkov, napísal len jednu knihu, Geometrodynamiku, ktorá vyšla toho roku. Už vedel o enormnej námahe, ktorú pritom treba vynaložiť a ktorá prináša malý profesionálny kredit. Naviac, bola tu citlivá otázka vydavateľa. John pred dvoma rokmi s jedným vydavateľom podpísal zmluvu o napísaní úvodného kurzu, zatiaľ čo ja som mal zmluvu podpísanú s iným vydavateľom, ku ktorému som cítil oddanosť. Pamätám sa, ako sme sa s Johnom prechádzali hore dole po dlhej chodbe Palmerovho laboratória a rozoberali rôzne otázky. Prechádzky chodbou poskytovali ochranu pred zvoniacim telefónom, a istú dávku súkromia (v Johnovej kancelárii pracoval ďalší jeho spolupracovník, za nezvyčajne stiesnených podmienok Palmerovho laboratória), a mám podozrenie, že pre Johna boli vítanou možnosťou na fyzický pohyb. Nakoniec sme sa dohodli, že knihu vydáme u prvého vydavateľa. John, ako sa pamätám, si rezervoval právo, stiahnuť svoje meno a nechať ma dokončiť knihu osamote, ak by mu čas zabránil v plnej spolupráci. Uistil som ho, že budem potrebovať nanajvýš niekoľko dní jeho času, aby skontroloval, čo som napísal. Ha!

Na prednáškach sa asi po šiestich týždňoch začali preberať iné témy ako teória relativity. Na paralelných laboratórnych cvičeniach, ktoré viedol hlavne Robert Pollock, dostali študenti za úlohu „prostredníctvom oddelených, ale navzájom prepojených experimentov, sa dozvedieť čo najviac o povahe elektrónu: o jeho vlastnostiach a správaní.“ Známkoval Richard Roth. Na prednáškach na mňa zapôsobilo, ako seriózne sa John staval k otázkam študentov. Dokonca si od nich pýtal radu.  Bolo to, akoby stál pred vojensko-vedeckým tribunálom, ktorý skúšal jeho vedomosti. Za tých čias sa to zaobišlo bez väčších komentárov (a John by si to kľudne mohol dovoliť aj dnes, napriek komentárom). Raz predložil študentom otázku či odporúčať, alebo nie, výrobu 100 megatonovej bomby. Vysvetľoval im, že takáto bomba by mohla spôsobiť obrovské škody z takej výšky, že diferenciálne spomaľovanie v nižších vrstvách atmosféry by nemohlo byť obrancami použité k rozlíšeniu medzi hlavicami a falošnými hlavicami.

Johnov nápad začať úvodný kurz štúdiom teórie relativity bol odvážny. Jeho názory na túto tému prenikajú aj z jeho telegrafickej odpovede na dotazník, ktorý mu poslal vydavateľ omnoho neskôr, keď už bola kniha v tlači. Napísal:

V Princetone sa silno udomácnil názor, že vyučovanie a výskum sú navzájom prepojené časti jednej a tej istej aktivity. Vyučovanie dáva vyučujúcemu možnosť vypracovať a zjednodušiť rôzne materiály a ukázať, ako ich možno vyučovať prvákov — a prváci, ktorí budú lepšie, širšie a hlbšie vyškolení v chápaní vedy budú, keď sa dostanú k pokročilej práci, nútiť profesora k stále ďalším pokrokom v predmete, na prospech všetkých a úžitok spoločnosti.

Erasmus niekde spomína kolegu [nikdy sme nevedeli nájsť prameň], ktorý musel ísť do Krakovskej univerzity v Poľsku, aby sa naučil delenie väčších čísel. A prečo nie? Veď v oných stredovekých časoch sa používali rímske číslice! Pri vyučovaní fyziky dnes tiež istým spôsobom používame „rímske číslice“. Obsah dobrých textov je taký obrovský, že budeme musieť vyskúšať iné prístupy, v ktorých budú naozaj nové princípy prichádzať omnoho skôr ako teraz. Týmito veľkými princípmi sú relativita a kvantový princíp. Bez nich vyučujeme fyziku v „rímskych číslicach“. Moje presvedčenie, že takýto postup je závanom budúcnosti ma viedlo k žiadosti vyučovať experimentálny úvodný kurz pozostávajúci z 30 ľudí (po ňom som štandardným spôsobom vyučoval 5 rokov 250 členné skupiny prvákov). Takže súčasná kniha vzišla z tohto 3-ročného experimentu.

Úlohy vo Fyzike priestoročasu boli navrhnuté tak, aby boli čo najkomplexnejšie a aby stále dokola, v mnohých kontextoch: v paradoxoch, hádankách, odvodeniach, technologických aplikáciách, odhadoch, presných výpočtoch a vo filozofických ťažkostiach, poukazovali na vlastnosti priestoročasu. Pri ich tvorbe sme použili materiály z kvalifikačných skúšok na Princetonský doktorát, a tiež časopiseckú literatúru. Táto činnosť a napísanie druhej verzie textu ukončili tento rok v Princetone.

S rodinou som sa vrátil na Wesleyan a naša spolupráca sa stala viac epizodickou. Môj pôvodný plán nezaťažovať Johna väčšinou tvorivej práce sa ukázal ako nerealizovateľný. Jeho vynachádzavosť vytvárala z každého návrhu panenské územie. John skoro nikdy nepracoval na rukopise v mojej neprítomnosti. Príliš sa prispôsoboval iným, ktorí si vyžadovali jeho pozornosť. Bolo nutné aby som bol fyzicky prítomný a preto bola pošta zbytočnou a telefóny boli dobré len na to, aby sme sa dohodli na najbližšej schôdzke. Výsledkom bolo, že sme strávili množstvo víkendov v Princetone na Maxwell Lane, alebo v lete na High Islande v Maine, kde bol z jeho pracovne nádherný výhľad na Johnov záliv (žiadny súvis). Janette Wheelerová mi raz povedala, že ich letný dom kúpila v Johnovej neprítomnosti a obávala sa jeho reakcie. Vo svoj prvý deň v dome si však John vyložil kreslo na predný trávnik a celé poobede sedel a pozeral sa na nádherný výhľad.

Bolo jasné, že som bol len jedným z neustáleho prúdu Johnovych profesionálnych spolupracovníkov. Jane sa počas dlhých hodín, ktoré John strávil s týmito návštevníkmi, zamestnávala mnohými nezávislými záujmami. Niekedy som sa cítil trochu vinný za to, že si privlastňujem počas mojich návštev jeho pozornosť, ale na Janettinu nevyčerpateľnú pohostinnosť nepadol ani tieň nevôle.

Po ďalšom roku na Wesleyan som sa presťahoval do Strediska výskumu vzdelávania (vtedy sa volalo Stredisko vyučovania vedy) na Massachusettskom technologickom inštitúte v Bostone. Dlhé cesty autom do Princetonu vystriedali kyvadlové lety cez Newarkské letisko. Niekedy naopak John prichádzal do Bostonu. Dával si pozor na to, aby sa so mnou spravodlivo podelil o nepohodlie cestovania. Tento spôsob leteckého života bol pre mňa nový. Najpozoruhodnejšie bolo jeho finále. John jedného dňa zavolal, že cestuje preč z Princetonu a že bude mať pri tom tri voľné hodiny na Philadelphijskom letisku. Či by som sa tam s ním nemohol stretnúť? Takže som letel z Bostonu do Philadelphie. A bolo to práve tam, v Salóniku zlatého sokola, spoločnosti Eastern Airlines, kde sme nakoniec dokončili rukopis. Zostávalo ešte mnoho ďalších ciest počas produkčného procesu, lebo John veril, že mnoho autorov obmedzuje dopad svojej práce tým, že sa stávajú ľahostajnými potom, čo dokončia rukopis. Aj tak sa mi však zdá, že Salónik zlatého sokola je vhodným miestom, pri ktorom možno ukončiť rozprávanie o tom, čo bolo pre mňa úplne novou skúsenosťou.

Podstata spolupráce

Ten, kto spolupracuje so slávnym človekom, čoskoro zistí, ako je takýto človek týraný tými, čo majú rôzne požiadavky na jeho čas. Klasické módy prerušovania, ako sú pošta a občasné zdvorilostné návštevy, sú v takom prípade stokrát silnejšie („Na ceste do Washingtonu sa zastavím u Johna,“ povie vydavateľ). K tomu treba prirátať tyraniu telefónu, ktorého zvonenie je naliehavé a treba naň okamžite odpovedať. Schopnosť pracovať kreatívne pod údermi kladiva vysokého postavenia, je neľahkou skúškou geniality. A mnohí v tejto skúške podľahnú. Ochotne chápeme a odpúšťame tým, ktorí sa svetu obrátia chrbtom, a uchyľujú sa k šetreniu energiou na ich vlastné prioritné projekty.

John Wheeler pracuje úplne iným spôsobom, s istým druhom fenomenálnej vnímavosti, ktorá ho kladie do hlavného prúdu mnohých súčasných podujatí, malých i veľkých. Istý predstaviteľ vydavateľa sa mi zveril, že ho raz vážne trápilo to, koľko veľa času strávil John rozhovorom s ním, úplne neznámym človekom, o vlastnostiach dobrej učebnice. V širšom spočíva Johnova technika v tom, že sa pevne odovzdá veciam, ktoré sú najbližšie k jeho vlastným aktuálnym snahám a potom energicky presurfuje po každodenných neodkladných záležitostiach, ktoré vznikli ako dôsledok ním vybraných záväzkov. Termíny hrajú v tomto štýle dôležitú rolu. Výsledné pohotovostné situácie vytvárajú dostatočne turbulentnú motivačnú energiu na otestovanie surfera s najistejšou nohou. Takýto štýl práce sa zrejme vyvinul a nebol plánovaný, a pri vykonávaní je trochu drsný. John sa samozrejme niekedy cíti vinný, keď niekomu spôsobí osobné rozčarovanie tým, že nestihne termín. Niekedy ho trápia aj výsledky vonkajších tlakov na jeho akademické povinnosti. Raz sa mi so žiaľom priznal, že je často donútený k tomu, aby si poskladal celú prednášku v hlave po ceste chodbou do prednáškovej miestnosti. Raz som bol pri tom, ako sa to stalo — výsledkom bola brilantná prednáška!

Výnimoční ľudia sa oddávna potýkajú s problémom spolupráce, tvárou v tvár tyranii výnimočnosti, a dosiahli dômyselné riešenia. Často spočíva prvý krok v tom, že starší spolupracovník uchopí témou blízky projekt, ktorému sa už venoval, alebo môže zabezpečiť aby sa mu venoval, a umožní tak aby projekt kráčal na dvoch alebo viacerých nohách. Johnova prvá kniha Geometrodynamika vznikla ako prepis série prednášok, ktoré odprednášal v Taliansku a ktoré zhŕňali a rozširovali jeho spoločné práce s kolegami a študentmi (pre študentov táto spolupráca vyústila do ich diplomových prác a vedeckých článkov). V prípade učebného textu z relativity, zahrnuli Johna na jeho vlastnú žiadosť do rozvrhu aby vyučoval úvodný kurz fyziky. Naše prvé stretnutie ma vedie k záveru, že buď vedome, alebo podvedome sa John snažil nájsť spôsob ako kurz zúžitkovať a tak naplniť svoju zmluvu na napísanie úvodnej učebnice fyziky.

Nepostrádateľným talentom staršieho spolupracovníka je schopnosť prepínať svoju pozornosť z jedného podujatia na druhé. Často bola naša spoločná práca prerušená dôležitým telefónnym hovorom. John sa okamžite začal zaoberať problémom, ktorý predložil volajúci, a sústredil sa na jeho jasné riešenie v danom okamihu, ak bolo možné. Potom, čo zložil sa okamžite vrátil k miestu, kde sme prestali. Johnova schopnosť rýchlo preradzovať svoje mentálne rýchlosti, ovplyvňuje rovnako jeho súkromný ako i profesionálny život. Iný z jeho spolupracovníkov, Kip Thorne to komentoval:

Myslím si, že je to práve táto črta, viac ako iné, ktorá spôsobuje, že jeho život s Janette je šťastný. Keď ho potrebuje, alebo ho zavolá na večeru, okamžite, v strede vety zloží pero, a jeho nerozdelená pozornosť sa sústredí na ňu. Žiadne „O minútku, zlatko“ (z čoho sa v takýchto prípadoch môžu stať hodiny čakania). Keď príde čas na to, aby sa vrátil k svojim výpočtom, jeho myseľ preskočí späť a John pokračuje v strede vety, presne tam, kde prestal. Čas, ktorý chýba v jeho vzťahu s Janette, je vynahradený kvalitou jeho nerozdelenej pozornosti.

Dalo by sa predpokladať, že prvotriedny spolupracovník dokáže premeniť pôvodnú prezentáciu predmetu, podanú svojim starším kolegom, do vyleštenej formy a pritom bude potrebovať len jeho sporadické rady. Túto mylnú predstavu posilňuje pozorovanie, že zaznamenané myšlienky dokonca aj (hlavne?) najväčších ľudí súvisia a sú verné niekoľkým základným témam, a majú niekedy príchuť opakovania. Ľahko som upadol do tohto sebaklamu, ohromený krásou a súdržnosťou Johnovej pôvodnej prezentácie teórie relativity na prednáškach. Ako mohla takáto symetria bez najmenšej škárky vyžadovať viac ako vyleštiť, aby bola pripravená pre verejnosť?

Tento prelud sa rýchlo rozptýli, keď sa začne práca na špecifickom projekte. Pretože v prípade génia sa vernosť niekoľkým ústredným témam spája s tvorivosťou v ich interpretácii, vyučovaní a rozširovaní, tvorivosťou, ktorá nebola vyčerpaná pôvodnou prezentáciou, ale ktorá sa znovu dostáva k slovu, keď sa kniha, článok, alebo experiment vyvinie dostatočne ďaleko na to, aby mal svoju vlastnú náročnú integritu. Potom sa tvorivosť meria nie spoľahlivosťou, ale skôr nepredvídateľnosťou. Pretože génius, ktorého zväzuje vernosť jeho témam, je postrádateľný. Dokážeme predpovedať čo povie a tak sa zaobísť bez neho. Naproti tomu som nikdy nevedel dopredu predpovedať ako bude John modifikovať alebo reinterpretovať svoje prednášky, keď už nadobudli formu rukopisu. Horúcokrvné zovšeobecnenia, ktoré boli vyslovené na prednáškach, po prepísaní spôsobovali ťažkosti, ktoré si vyžadovali starostlivé zvažovanie, precízne preformulovanie a pracné leštenie, aby sa tak odhalil ich diamantový lesk. Pri tom zostávala Johnova podrobná spolupráca nepostrádateľnou.

Takže predstava „získavania rozumov“ je úplne zlým obrazom toho, o čo ide pri spolupráci. Pravda sa zušľachťuje a prispôsobuje — mám pokušenie povedať, že „vzniká“ — v prácnom tvorivom procese v ktorom sa vyjadruje alebo odhaľuje v špecifickom tvare.

Skoro klasický príklad toho, ako môže byť spolupráca s Johnom nepochopená, poskytuje Seymour Tilson, ktorý je pridruženým editorom časopisu International Science and Technology. Potom, čo sa s Johnom neformálne porozprával, a pozorne prečítal publikácie dostupné o geometrodynamike, pripravil pán Tilson prvú verziu populárneho prehľadového článku pre svoj časopis (nakoniec publikovaného v decembri 1963). Do Wheelerovej rezidencie pricestoval so svojou ženou v pondelok ráno, pričom očakával buď rýchle schválenie článku, alebo zopár všeobecných poznámok od Johna o tom ako ho vylepšiť. Potom mali Tilsonovci na pláne krátku vlastnú dovolenku. Nakoniec odišli v štvrtok ráno, pričom tam jedli a spali a John intenzívne so Seymourom pracoval celý čas od pondelka. Pani Tilsonová tak zapadla do domácnosti, že časť „dovolenky“ strávila umývaním riadu.

Intenzívnu spoluprácu tvorenia pre mňa stelesňuje odvodenie relativistického výrazu pre hybnosť. Jednu sobotu prišiel John do motela v Cambridge, severne od Harvardskej univerzity. Tam sme celý deň zápasili s odvodením relativistického výrazu pre hybnosť. Na konci dňa sme skončili so štyridsiatimi rukou písanými stranami plnými diagramov, šípok, argumentov symetrie — ťažkou výzbrojou pedagogiky. Nasledujúce ráno sme sa rozhodli pokúsiť zhrnúť dôkaz do obrázka. Ako sme pokračovali, celá štruktúra, vybudovaná predchádzajúceho dňa sa scvrkla do niekoľkých jednoduchých tvrdení. Výsledkom bolo jediné odvodenie relativistického výrazu pre hybnosť, o ktorom viem, ktoré je zhrnuté v jedinom obrázku a jeho titulku (obrázok 85 prvého vydania Fyziky priestoročasu). John mi s pobavením porozprával ako spolu s Richardom Feynmanom raz zostrojili taký komplikovaný diagram, že mali pokušenie pod neho napísať: „Komentár k obrázku, viď text,“ čím by z celého článku urobili titulok k jednému obrázku!

„Som proti logike“, povedal John veľmi skoro počas našej spolupráce. Bolo to vyjadrenie o pedagogike — o tom ako sa študenti učia — a tiež o výskume a napredovaní organizovaného poznania. „Som za konflikt myšlienok.“ Pokračoval tým, že porovnal Euklidovu metódu (axiómy a postuláty vedúce k dôkazom viet, ktoré vedú k záverom v konkrétnych prípadoch) s Heglovou metódou (nevyhnutný protiklad medzi stroho konštatovanými a zdanlivo nezmieriteľnými pohľadmi — tézou a antitézou—vedúcimi k syntéze, ktorá svedčí o novej formulácii a stáva sa z nej nová téza pripravená na boj). John cítil — myslím si že to je celkom dobré vysvetlenie jeho názoru — že vo väčšine učebníc používa autor logiku ako vo svojej podstate nečestný nástroj na to, aby dotiahol študenta za vlasy k predurčenému záveru. Citlivý študent to inštinktívne vidí, čo je jeden z dôvodov, prečo sú učebnice také nepopulárne. Omnoho lepšie je zatiahnuť študenta do protirečení, v ktorých sú alternatívy personifikované ich pôvodcami, ktorí vystupujú ako protivníci v istom druhu stredovekej Božej skúšky súbojom. Keď potom prídu odvodenia, ide o vypracovania alebo opodstatnenia skoro bez prípravy, ktoré potvrdzujú už dávno prijatý pohľad. Takýto spôsob prezentácie učiva s rovnakou pravdepodobnosťou pobúri puristu profesionála, experimentátora a historika.

Nikde nie je tento antilogický prístup, ak to tak môžem nazvať, aplikovaný lepšie, ako v tretej a poslednej kapitole Fyziky priestoročasu, (deviatej kapitole druhého vydania), kde Newton a Einstein, s Galileom po boku, stoja každý rozkročmo ponad Slnečnú sústavu a každý vydáva planétam pokyny, ako majú reagovať na požiadavky gravitácie, ktoré si však navzájom protirečia. Výsledná, napoly vážna konfrontácia, ktorá sa rozrastá do analógií, podobenstiev, portrétov, citátov, výstredných obrázkov a končí (v prvom vydaní) obludnou tabuľkou—dialógom, je skoro čistý Wheeler. Som hrdý, že som mohol byť prítomný pri jej zrode.

Jedným z dôsledkov Johnovej súčasnej práce na mnohých projektoch bolo, že pokým som mu doniesol na stroji prepísaný opravený text, zabudol všetko o predchádzajúcich verziách. Stretnutie s každou novou verziou tak pre neho bolo úplne novým existenčným stretnutím. Každej novej verzii čelil s intenzitou, ktorá skoro budila strach. Písanie učebného textu, tak isto ako každá iná tvorivá činnosť, zo sebou prináša rad navzájom prepojených problémov, alebo prekážok — technických, profesionálnych, štylistických, filozofických — ktoré je nutné prekonať buď postupne, alebo naraz. Väčšinu z nich bolo možné zdolať bez námahy. Jednoducho sa prešlo okolo nich, popod nich, prípadne ponad nich, namiesto toho, aby sme na nich frontálne zaútočili. Ale niekoľko krát za deň sme s Johnom narazili na problém, ktorý nás zmiatol. Vtedy do Johnovych očí vstúpil oheň. Mal jedno charakteristické gesto, keď zovretú päsť vrhol k stolu, bez toho, aby sa ho dotkol. Pri konfrontácii s problémom John nikdy neochaboval. Vychádzal z neho jeden návrh za druhým, každý radikálne odlišný od toho predchádzajúceho. Hoci boli mnohé z nich nepoužiteľné, jeho frontálny útok neustával. Pritom zvykol prísť k slovu aj zápisník, ktorý vytiahol z vrecka: „18. júla s Edom Taylorom, hľadám slovo pre ...“, za čím nasledoval dlhý zoznam. Prípadne sa zrodil diagram, alebo obrázok. Verím tomu, že obrázky a tabuľky, ktoré Johna tak charakterizujú, vznikajú z čírej bujnej tvorivosti tvárou v tvár pedagogickým prekážkam.

John často citoval svoju definíciu (pochádzajúcu od Bohra?) toho, kto je génius. Génius je ten človek, ktorý urobí všetky možné chyby na najkratší možný čas. Takýmto spôsobom čelil John problémom.

John vykladal o jednej príhode z vojny, keď tí, čo pracovali na jadrovej bombe oddychovali tak, že plávali v zavlažovacom kanáli s betónovými stenami, v ktorom prudko tiekla voda. Dolu po prúde bolo cez kanál priečne prevesené lano, aby prúd nestiahol plávajúcich. Vznikla otázka, či by sa bolo možné zachrániť, keby sa lano pretrhlo, prípadne keby tam nebolo. Enrico Fermi sa vyzliekol a skočil do vody, aby zistil ako to je. Opakovane sa pokúšal vydriapať po drsných, strmých stenách, pričom neustále padal späť do vody. Nakoniec sa vytiahol, ešte predtým, ako dosiahol lano. Na mnohých miestach mu tiekla krv, ale v očiach mal triumf. Takýmto spôsobom John čelil problémom.

Sledoval som ako John v lesoch pri svojom letnom dome na High Islande pracoval s ručnou motorovou pílou. Pílenie malo dvojitý cieľ. Malo zabezpečiť drevo na kúrenie a dostať zamotané suché odumreté vetvičky a konáre do zeme, kde sa potom vďaka vlhkosti rozložili. Rovnaký rozhodný pohľad, ktorý mal John v očiach, keď rázne útočil na stromy a suché konáre, jasne poodhaľoval iný symbolický zápas: jeho postoj k problémom života. Takýmto spôsobom John čelil problémom.

Ručná motorová píla bola symbolická aj iným spôsobom. Človek musí byť pánom a nie otrokom strojov slúžiacich na riešenie ľubovoľných problémov. John rád rozprával o „najväčšom počítači na svete“. Toto zariadenie pozostávalo z veľkého obrázka počítača nakresleného na kartóne a prilepeného na všetkých štyroch stenách niečiej kancelárie. Ak človek narazil na ľubovoľný problém, ktorý vyžadoval použitie počítača, starostlivo sa pripravil na výpočet. Pozrel sa na problém z tej, či onej stránky, vyťažil z neho fyzikálny zmysel, našiel hrubé odhady a spresnil ich. Nakoniec uvidel riešenie tak jasne a úplne, že už vôbec nepotreboval najväčší počítač na svete — ktorý preto nemusel nikdy byť viac ako obyčajný kartón! Takýmto spôsobom John čelil problémom.

Nemôžem odolať pokušeniu spomenúť Johnove dva zlaté výstredné zvyky, ktoré ešte viac osvetlili naše snahy. Prvý sa týka lepidla Duco Cement. John sa nikdy nenaučil písať na stroji, takže nikdy sa nemusel náhliť a na stroji prepisovať poslednú verziu textu. Namiesto toho starý strojom napísaný text rozstrihal a vlepoval do ručne napísaných poznámok a opráv (čo ma desilo, lebo keď už raz pôvodný text rozstrihal, nejestvovala v tejto dobe, keď ešte neboli rozšírené Xeroxy, možnosť poskladať pôvodný rukopis späť). John mi povedal, že Duco Cement používa kvôli trvanlivosti. Gumové lepidlá prestávajú po asi dvoch rokoch držať! (Zlé jazyky tvrdia, že šlo o lojalitu firme DuPont, pre ktorú John pracoval istý čas ako poradca.) Niekedy sme počas horúčkovitej práce obetovali rovnomernosť dĺžok stránok, čo často vyústilo do najnectihodnejšieho balíka rukopisu, aký si len viete predstaviť. Raz bola celá obrovská tabuľka (Tabuľka 14: Použitie a zneužitie pojmu hmotnosť) zlepená dokopy a tvorila jeden dlhý list. Naša sekretárka bola pobavená, keď sme jej dali prepísať čosi, čo vyzeralo ako zvitok Tóry. Viacerí z tých, čo spolupracovali z Johnom si dobre pamätajú vôňu Duco Cementu. Spomienkam na túto prerážajúcu vôňu organických rozpúšťadiel podlieham dokonca s radosťou, ako by šlo o kadidlo nejakej svetskej sviatosti.

Voľné používanie výkričníkov je, rovnako ako prepracované tabuľky a diagramy, charakteristické pre Johnov štýl a priamo protirečí zvyku, že fyzikálne texty by mali byť triezve a mierne. Tie výkričníky sú však pravé. Reprezentujú pravé prekvapenie nad jednoduchosťou prírody, ak sa na ňu správne pozeráme a pravú hojnosť, ktorú nám takýto pohľad dáva („tešil sa ako silný muž, čo pobeží preteky,“ hovorí žalmista).

Futbalové používanie výkričníkov, spolu s filozofiou riešenia problémov pomocou kartónového počítača a Johnov intenzívny útok na problémy sa zreteľne prejavuje vo Wheelerovom prvom morálnom princípe, ktorý sa mi podarilo uchovať z jedného z našich rozhovorov a ktorý som zahrnul do úvodu k cvičeniam Fyziky priestoročasu:

Wheelerov prvý morálny zákon: Nikdy nezačínajte počítať, pokým neviete, čo vám má výjsť. Pred každým fyzikálnym výpočtom vykonajte odhad výsledku a pred každým odvodzovaním skúste použiť jednoduché fyzikálne dôvody (Symetria! Invariantnosť! Zákony zachovania!). Hádajte riešenie kaž­dé­ho paradoxu, či hlavolamu — odvahu! — nik iný nemusí vedieť, ako ste hádali. Preto hádajte rýchlo — inštinktívne. Správ­­ny do­had tento inštinkt posilní. Zlý dohad prinesie osviežujúce prekvapenie. V obidvoch prípadoch je však život — nech je akokoľvek dlhý — omnoho zábavnejší!

Vlnky osobného vplyvu

Nik, kto otvorí tento zborník, alebo sa pozrie do jeho indexu, nebude pravdepodobne pochybovať o vplyve, ktorý mal John Wheeler na fyziku a na národ, vplyve takej obrovskej mierky ako gigantické oceánske vlny, ktoré John tak rád používal pri vysvetľovaní krivosti priestoročasu. Moje svedectvo sa zaoberá menej objektívne a osobnejšie malými vlnkami osobného vplyvu, ktoré menia život jednotlivca.

Jedným z cieľov môjho ročného sabatického pobytu v Princetone bolo nájsť si profesionálny výskumný projekt, ktorý je taký dôležitý pre akademický postup. Ak ste autorom knihy, alebo dvoch, väčšinou to v takýchto prípadoch nezaváži, hlavne na malej tradičnej univerzite akou je Wesleyan, ktorá si je vedomá svojho postavenia v rôznych vedných disciplínách. Preto, ak sa na to teraz dívam v retrospektíve, bolo rozhodnutie spolupracovať s Johnom na knihe z relativity pre mňa osudným. Osudným v tom pravom zmysle slova, pretože bolo pre mňa také prirodzené, že vôbec z mojej strany nevyžadovalo vedomý súhlas.

Harry Truman mal túto zásadu pre vedenie mladých:  Zistite, čo chcú robiť, a potom im to poraďte. Táto zásada je skoro taká nezodpovedná ako opačná snaha vyrobiť z mladých to, čo chcete vy. Pravá zásada je iná: Vytvorte pre nich, alebo im pomôžte nájsť okolnosti, v ktorých sa vyvinú ich vlastné schopnosti a talent až do takého štádia, že každý, kto to chce vidieť, vidí, čím sú. Existuje nejaká lepšia definícia vzdelávania?

Spomínané okolnosti na preverovanie a rozvoj, môžu viesť k negatívnym, rovnako ako k pozitívnym záverom. John mi rozprával o tom, ako raz ako mladík strávil leto tým, že odvíjal drôty zo spálených elektrických motorov v striebornej bani svojho strýca. Vtedy mu svitlo, že aj napríklad po 9 rokoch sa toto všetko bude musieť robiť znova, a že nechce mať účasť na takomto cyklickom podujatí. Radšej chcel participovať v disciplíne, ktorá je kumulatívna, kde mohol človek prispieť prácami založenými na predchádzajúcich prácach iných, ktoré by sa následne stali základom, na ktorom by mohli stáť neskoršie práce. Preto teoretická fyzika! V mojom vlastnom prípade viedli moje opakované práce v oblasti experimentálnej fyziky k opakovaným bezcenným výsledkom.

Písanie Fyziky priestoročasu ma zatiahlo do čohosi, čo bolo zreteľne prvotriedne podujatie a úplne pohltilo moju energiu a entuziazmus. Za takýchto okolností sa slovo „rozhodnutie“ javí ako bledý duch, ktorým aj je. Spomínam si, ako som sa prechádzal hore dole po prázdnej Sagamore Beach neďaleko Cape Cod a premýšľal nad tým, či sa venovať „profesionálnemu“ výskumu vo fyzike, alebo sa úplne oddať fyzikálnemu vzdelávaniu. Toto rozhodnutie, keď prišlo, nebolo vôbec rozhodnutím, pretože realita ho už predbehla.  Robert Frost píše o „dvoch cestách, ktoré sa rozbiehali v žltom lese“. Bolo by hlúpe povedať, že to bolo jeho rozhodnutie vydať sa „na menej ušliapanú cestu“, ktorá „bola rozhodujúca a dôležitá.“ On už na tej menej ušliapanej ceste bol. Keby sa vybral po tej viac schodenej, znamenalo by to, že zlyhal v spoznaní samého seba, a v tom prípade by ste ani vy, ani ja o ňom nikdy nepočuli. Takýmto spôsobom mi spolupráca s Johnom Wheelerom pomohla spoznať samého seba.

Tým všetkým som nechcel povedať, že Johnov vplyv na mňa bol niečím čo John plánoval, alebo očakával, prípadne že by schvaľoval to, že sa zo mňa stal výskumný pracovník v teórii vzdelávania. V skutočnosti existujú dôkazy toho, že John nemá rád fyzikálny profesionalizmus, a pozerá sa na vyučovanie a výskum ako na dve nerozlučne spojené veci (spomeňte si na citát o procese inovácie vyučovania v druhom odseku tohto článku). John cíti, že inovátor v oblasti vzdelávania musí dosiahnuť vo fyzikálnom výskume isté úspechy, aby si tak získal rešpekt tých, ktorých chce ovplyvniť. Ale tento rozdiel našich názorov, ak vôbec nejaký existuje, je práve pointou: John mi poskytol príležitosť objaviť moje povolanie, nie svoje. Promoval som z neho na seba. Ako môžu byť vlnky osobného vplyvu užitočnejšie?

Pretože pravda je taká, že po dlhej histórii v tieni, preberá v súčasnosti teória vzdelávania klasický zovňajšok experimentálneho a teoretického vedeckého výskumu: hromadne útočí na ignoranciu a chyby; disciplína je založená na údajoch; rozpoznáva svoje zlyhania; má komunitu pracovníkov, medzi ktorými je možné mať viac menej objektívnu profesionálnu reputáciu. To, či to John uznáva, alebo nie, neviem. Mierou jeho úspešného pôsobenia na mňa je aj to, že sa teším na jeho názor, ale nebojím sa ho. Zatiaľ, ironicky, Massachusettský technologický inštitút — citadela profesionalizmu — má dostatočnú veľkosť, sebadôveru a univerzálnosť, aby výskumu vzdelávania poskytoval ukotvenie. Pravdaže, táto univerzálnosť je ťažko vybojovanou cenou miestnych vodcov, ale to je už iný príbeh na inú príležitosť.

V čase, keď mala byť Fyzika priestoročasu už-už publikovaná, utrúsil John jediný komentár o našej práci ako celku, na ktorý sa pamätám. „Čím viac nad touto knihou premýšľam, tým viac som vzrušený,“ povedal mi raz cez telefón. „Niekedy, keď sa cítim nanič si pomyslím, že je výnimočná [je to špeciálne priznanie — prezentácia jeho ohraničeného pohľadu]. Inokedy si myslím, že vyčistí svet.“ Ako dobre tieto výroky ilustrujú emocionálny stav budúceho autora! Veta: „Niekedy si myslím, že vyčistí svet,“ zhŕňa pomocou hyperboly postoj jedinca, ktorý našiel svoje miesto v popruhoch a vykonal prácu, ktorá sa zhodovala s jeho vnútornou víziou. Má ďaleko od pýchy. Vyjadruje spokojnosť nad vytvorením nástroja, cez ktorý môžu tí, ktorí to chcú, uzrieť fundamentálnu jednoduchosť prírody. Iste iba cez takúto seba napĺňajúcu nesebeckosť možno zapriahnuť génia do oddanej práce, aby sme tak, kúsok po kúsku dokázali „vyčistiť svet.“

Tento článok je súčasťou zborníka vydaného na počesť 60-tych narodenín Johna Archibalda Wheelera, ktorý vyšiel pod názvom Magic Without Magic: John Archibald Wheeler. John R. Klauder, Editor, W.H. Freeman, San Francisco (teraz New York), 1972, ISBN 0-7167-0337-8

Počas akademického roku 1962-63 strávil Edwin F. Taylor svoj sabatový rok na Princetonskej univerzite, kde začal spolupracovať s Johnom Wheelerom na učebnici k úvodnému kurzu špeciálnej teórie relativity, ktorú v roku 1966 vydalo vydavateľstvo W. H. Freeman and Company pod názvom Fyzika priestoročasu. Tento článok rozpráva o tejto spolupráci.

Z angličtiny v roku 2000 preložil RNDr. Slavomír Tuleja. Originál možno nájsť tiež na webovej stránke Edwina F. Taylora.